Ako sa stať lepšou verziou samého seba? Čo sú tie zápasy, ktoré bojujeme? Ktorý je ten, čo skutočne rozhoduje? Rozprávajú sa Slavomír Slávik a Martin Viglaš.

Málo vecí z nás vysaje viac radosti, sú emocionálne náročnejšie a tak rozptyľujú našu dušu ako konflikty vo vzťahoch. Málo vecí spôsobí v živote toľko spúšte a skazy ako konflikty vo vzťahoch. A pritom sa dá toľkým z nich vyhnúť.

Keď vidíme biedu nejakého človeka, veľa krát premýšľame, kto by mu mal pomôcť? Žijeme v spoločnosti v ktorej sme si zvykli na mnohé inštitúcie, ktoré sa majú starať a pomáhať ľuďom v núdzi. Máme hasičov, záchranárov, lekárov, rôzne organizácie, ktoré sa starajú o chudobných, sociálny štát podporuje mnohé znevýhodnené skupiny… Je toho tak veľa, že v máloktorej situácii nás napadne, že pomôcť máme my osobne, že je to naša zodpovednosť, naša povinnosť. Je to ozaj tak, že pomáhať majú len tí druhí? A čo my? My sa máme starať iba o seba?

Počul som o mníchovi, ktorý vstúpil do kláštora a zložil sľub mlčanlivosti s výnimkou, že každý rok mohol povedať dve slová. Keď prešiel prvý rok, zavolali ho do kancelárie opáta, aby vyslovil svoje dve slová. Mních povedal: „Tvrdá posteľ.“

V tých dňoch, keď sa zase zišiel veľký zástup a nemali čo jesť, privolal si učeníkov a povedal im: Ľúto mi toho zástupu, lebo už tri dni zotrvávajú so mnou a nemajú čo jesť. Ak ich hladných prepustím domov, poomdlievajú po ceste, lebo niektorí z nich sú zďaleka. Odvetili Mu učeníci: Ako a kto ich bude môcť nasýtiť chlebom v tomto pustom kraji? Nato sa ich opýtal: Koľko máte chlebov? Odpovedali: Sedem. Rozkázal teda zástupu posadiť sa na zem. Potom vzal tých sedem chlebov, dobrorečil, lámal a dával učeníkom, aby ich podávali, a oni ich rozdávali ľudu. Mali aj niekoľko rybičiek. Aj tie požehnal a kázal rozdávať. I jedli a nasýtili sa. Ešte aj sedem košov zvyškov nazbierali. Bolo ich asi štyritisíc. Potom ich prepustil. Mk 8:1–9