Keď už 4 rok prechádzate na Vianoce okolo stánkov s občerstvením, a za celý ten čas ste to ani raz neskúsili, príde tá chvíľa, kedy si konečne poviete: dám im šancu.

A keď už idem skúsiť nejakú vianočnú pochúťku, chcem, aby to bolo špeciálne. Predpokladám, že predavač má svoju receptúru prípravy, niečo čo ja neviem urobiť a chcem to zažiť. A potom si chcem povedať wow, toto bol zážitok. Doma by som také niečo nezažil.

Viem, asi naivná predstava vianočných trhov, ale skúsil som to. A vtedy prišiel ten moment, ktorý som tak dlho očakával. Moment vytriezvenia. Moment, kedy som si povedal: “ahá, no jasné, mohol som si myslieť, dalo sa to čakať.“

Predavač vytiahol klobásu zo sáčku s nápisom firmy, ktorá to vyrobila (aká naivita, že by mal domáce), hodil na pekáč, kolegyňa mi zatiaľ prihodila dva krajce chleba s horčicou a vystavila bloček.

Klobása bola v pohode. Ale nič výnimočné. Rovnakú a možno aj lepšiu by som si dokázal urobiť doma. (samozrejme za zlomok predajnej ceny, aj keď na vianočných trhoch o to predsa neide, ide o “atmosféru“, no nie?)

Prinajmenšom sa mi vyjasnilo. Najbližšie 4 roky si vianočnú klobásu radšej spravím doma.

Rovnakú skúsenosť mal aj Slavo (aj keď on si objednal bravčové koleno). Na lavici pri stánku počas nášho obeda však vznikla analógia.

Nie je to tak rovnako aj s ľuďmi, ktorí prídu do kostolov na Vianoce? Možno si hovoria, že predsa len po tak dlhom čase, čo tam neboli dajú tomu kostolu šancu. A potom prídu, zažijú, a majú jasno. Jasno v tom, že sa od ich predošlej návštevy nič nezmenilo. A najbližší rok (alebo viac) sa v kostole neukážu. 

Priatelia, nezahoďte tento rok šancu osloviť ľudí, ktorí sa k vám do spoločenstva dostanú možno len zo zvedavosti a možno úplne náhodou. Pripravte vianočné stretnutie pri Božom slove tak, že takýto ľudia si povedia, wow, toto by som doma nezažil. Stálo to za to. Prídem aj nabudúce.