„Keď sa priblížil a videl mesto, zaplakal nad ním a riekol: Ó, keby si v takýto deň poznalo aj ty, čo ti je ku pokoju; ale je to teraz skryté pred tvojimi očami.“ (L 19:41-42)
Keď Ježiš víťazoslávne vstúpil do Jeruzalema, davy Ho oslavovali. Smiali sa. Tešili sa. Mali skvelý čas. A čo robil Ježiš? Zbadal mesto a zaplakal nad ním. Dav šalel, a Ježiš plakal. Dav sa tešil, a Ježiš smútil.
Prečo Ježiš pri pohľade na Jeruzalem zaplakal? Keďže bol vševedúcim Bohom, vedel, že títo vrtkaví ľudia, ktorí kričali: „Hosana!“ budú čoskoro kričať: „Ukrižuj Ho!“ Vedel, že jeden z Jeho starostlivo vybraných učeníkov, Judáš, Ho zradí. Uvedomoval si, že ďalší Jeho učeník, Peter, Ho zaprie. Vedel, že veľkňaz Kaifáš sa spojí s rímskym miestodržiteľom Pilátom, aby Ho usmrtil. Takisto poznal budúcnosť Jeruzalema. Videl skazu, ktorá o štyridsať rokov navštívi mesto v rukách cisára Tita a jeho rímskych légií.
Ježiš taktiež plakal preto, že Jeho služba sa takmer skončila. Neostávalo mu veľa času. Uzdravil ich chorých. Vzkriesil ich mŕtvych. Očistil ich malomocných. Nakŕmil ich hladujúcich. Odpustil im hriechy. Napriek tomu Ho však poväčšine odmietli. Evanjelium podľa Jána v 1:11 svedčí: „Do svojho vlastného prišiel, a Jeho vlastní Ho neprijali.“ A preto plakal. Zlomilo to a ešte stále láme Jeho srdce.
Nevera a odmietnutie láme Božie srdce, pretože pozná dôsledky. Keď sú však dvere ľudského srdca zatvorené, Ježiš odmieta vstúpiť násilím. On bude len klopať s túžbou získať prístup. Dal nám schopnosť vybrať si. Keď si však vyberieme zlú vec, pozná jej následky v tomto aj budúcom živote. A to láme Jeho srdce.