Zamyslenia

Subscribe: Spotify | RSS

“Blahoslavený, komu je … hriech prikrytý.” Žalm 32:1

Keď Boh prikryje náš hriech, tak je navždy preč. Už viac neexistuje.

Starý skúsený kresťan, ktorý ležal na smrteľnej posteli, dostal otázku: Kde je teraz tvoj hriech? On pokojne odpovedal: Nikde, pretože Boh ho odňal!

Ten, kto odchádza z tohto sveta takýmto spôsobom, je naozaj blahoslavený.

Ak skúšame prikryť náš hriech sami, je to zjavné. Čím viac sa ospravedlňujeme, čím viac vysvetľujeme, čo sme spravili, tým viac to vychádza na svetlo a ťaží svedomie. To isté nám hovorí aj dnešný žalm.

“Keď som mlčal, trúchniveli mi kosti počas môjho ustavičného stenania, lebo dňom i nocou ťažko doliehala na mňa Tvoja ruka, životná sila sa mi obrátila na letnú vyprahlosť.” (Ž 32:3.4)

Pokúšať sa skryť svoj hriech, to je ako keby sme do seba dostali hlodajúceho hada, ktorý nás oberá o životnú energiu. Je šťastie, že to tak je. Lebo keby sa človeku darilo skryť svoj hriech a byť preto spokojný, bol by naveky stratený.

Ale keď neskrývame svoj hriech a hovoríme: “Vtedy som Ti vyznal svoj hriech a nezastrel som svoju vinu. Riekol som: Vyznám Hospodinovi svoje priestupky!” – vtedy náš hriech prikrýva Boh.

Vtedy môžeme s odvahou svedčiť: “Ty si mi skrýšou, zachováš ma pred úzkosťou, plesaním nad záchranou obklopíš ma.” (Ž 32:7)

Vidieť to a počítať s tým dáva odvahu. Bojazlivosť a ťaživé myšlienky musia ustúpiť radosti a istote.

Øivind Andersen

Teológ, učiteľ a kazateľ (1905-1994). Napísal množstvo kníh a je dobre známy nórskym kresťanom.