Zamyslenia

Subscribe: Spotify | RSS

„Dúfajte v Neho, ľudia, v každom čase; vylievajte si pred Ním srdce! Boh je naším útočiskom. Sela.“ (Ž 62:9)

Raz sa ma niekto opýtal na najduchovnejší okamih môjho života, okamih, keď som cítil Boha viac ako inokedy.

Musel som sa nad tým zamyslieť. Bol to deň, keď som ako 17-ročný prijal Krista na pôde strednej školy? Nepamätám si, že by to bol emotívny deň, ale bol to najdôležitejší deň môjho života.

Deň, keď som bol pokrstený v oceáne v Pirátskej zátoke v Corona del Mar, bol pre mňa trochu emotívnejší. Ale ani to nebol najemocionálnejší moment.

Deň, keď som sa oženil s Cathe, bol emotívny deň. Ona bola vo svojich bielych svadobných šatách vidinou krásy, zatiaľ čo ja som vyzeral ako jeden z chlapov z Kačacej dynastie v najhoršie vyzerajúcom smokingu, aký kedy vyrobili. Ale to nebol najduchovnejší okamih môjho života.

Uvedomil som si, že najduchovnejší okamih, okamih, keď som cítil Krista viac než v ktorýkoľvek iný, bol zároveň najhorším okamihom môjho života. 24. júl 2008 bol deň, keď som sa dozvedel nevýslovnú správu, že môj syn Christopher zomrel pri automobilovej nehode. Mal som pocit, akoby sa môj život práve skončil, doslova. Nemyslel som si, že by som mohol pokračovať.

Ale Boh bol so mnou. Keď bol náš dom plný ľudí, išiel som do svojej kancelárie, zavrel som dvere, padol som na zem a modlil som sa modlitbu podobnú tej Jóbovej. Povedal som: „Pane, dal si mi môjho syna a ja Ti ho vraciam.“ A zažil som Božiu prítomnosť.

Boh bol prítomný v danom okamihu a je prítomný aj dnes. Bol so mnou v čase skúšky a je so mnou stále.

Vo svojom živote neobľubujeme časy skúšok. Nechceme ich. Ale keď sa v nich nachádzame, Boh nám dá silu.