Zamyslenia

Subscribe: Spotify | RSS

„Eliáš bol človek ako my, ale keď sa horlivo modlil, aby nepršalo, nepršalo na zemi tri roky a šesť mesiacov. A znova sa modlil a nebo dalo dážď a zem vydala svoju úrodu.“ Jk 5:17-18 (ekum. preklad)

Keď sa dobre pozrieme na Eliášov život, môže byť pre nás náročné sa s ním stotožniť. . Zvolal oheň z neba. Zastavil dážď. Vzkriesil človeka z mŕtvych. Možno si pomyslíme: „Nikdy nebudem mať takú vieru.“

Jakub 5:17 nám hovorí: „Eliáš bol človek ako my, ale keď sa horlivo modlil, aby nepršalo, nepršalo na zemi tri roky a šesť mesiacov.“ (Jk 5:17, ekum. preklad) Boh mu nariadil, aby išiel na dvor kráľa Achába a vyhlásil tam, že v zemi nebude dážď, len na jeho slovo.

Potom ho Boh poslal ku vdove, ktorá bola chudobná. Keď Eliáš prišiel, dala mu miesto na bývanie. Nemala  práve veľa jedla – akurát dosť pre svojho syna a pre seba. No Eliáš jej povedal: „Len začni a uvidíš, čo Boh urobí.“ Každý deň bolo dosť pre ňu, pre syna aj pre proroka. To nám pripomína, že keď dávame Pánovi, On nám vracia späť.

Ale jedného dňa jej syn ochorel. Jeho stav sa postupne zhoršoval, až nakoniec zomrel. Jej život, tak ako ho poznala, skončil. Nielenže prišla o manžela, ale stratila aj syna. Obvinila Eliáša. Povedala: „Čo si sa zastarel do mňa, Boží muž? Prišiel si mi pripomenúť vinu a usmrtiť mi syna?“ (1Kr 17:18)

Eliáš jej to nevyčítal. Len vzal ochabnuté telo jej mŕtveho syna, pomodlil sa za neho a vzkriesil ho.

Tí, ktorí menia svet,   žijú svoju vieru v praxi  a  modlia sa. Boh nám vždy dá, čo potrebujeme, vtedy, keď to potrebujeme – nemusí to byť skôr, ale nikdy to nie je neskoro.