Včera večer sme sa stretli s pár chalanmi aby sme sa spolu modlili a rozoberali knihu „Spiritual Leadership“ (Duchovné vedenie). Bol to pre mňa veľmi dobre strávený čas. Ak máte možnosť, určite sa stretávajte a rozprávajte o Božích veciach.

Hovorili sme o svojich duchovných vzoroch, ich nedostatku a o veciach, ktoré s tým všetkým súvisia, no mňa veľmi zaujala veta: „Tí ktorí duchovne vedú musia vychovávať ďalších, aby boli schopní viesť.“ Je to v podstate parafráza 2 Tim 2:2: „A čo si počul odo mňa pred mnohými svedkami, zveruj to spoľahlivým ľuďom, ktorí budú schopní vyučovať aj iných. „

Dnes sme túto myšlienku spoločne preberali aj s Dodom, a vzišlo z toho niečo pre mňa veľmi podnentné. Ak chceme aby naše zbory rástli, je potrebné vyučovať iných, ktorí budú schopní viesť a vyučovať ďalších. V tomto zmysle máme byť akísi tréneri. Dodo povedal, že keď bol v Amerike, tak jeho zbor chápal farára ako svojho trénera. Nemal byť ten, ktorý všetko robí, ale ten, ktorý ich naučí ako pracovať a slúžiť.

Stačí jednoduchá matematika. Ak by farár chcel navštevovať ľudí v nemocnici, ale prizval by si k tomu ďalších 2 ľudí, ktorý by sa od neho učili, ako sa to robí, tak by to po istom čase nielen že mohli robiť tieto návštevy samostatne, ale mohli by dokonca vyučovať aj iných, ako sa takéto návštevy robia. Ak by to trvalo 2 roky, potom o dva roky by mohlo v zbore prebiehať 3x viac návštev a o 4 roky 5x viac návštev.

Myslím, že to nie je nereálne. Práve naopak. A je jednoduché aj začať. Stačí nájsť človeka, ktorý má chuť, a robiť s Ním službu spoločne. Nemusí to byť návšteva nemocnice. Môže to byť hocičo iné. A ten kto začne nemusí byť farár. Môže to byť obyčajný kresťan.