V pondelok ráno som sa zobudil a chystal do práce. Keďže cestujem vlakom, beriem si so sebou aj nejakú knihu. Pozrel som na nočný stolík na tých 14 kníh v rôznom štádiu rozčítanosti (ja viem, určite to je nejaká diagnóza) a vybral som si jednu. Okamžite som tento výber v hlave zavrhol. Bola príliš dlhá. Vtedy ma to udrelo. Podľahol som. Stal som sa súčasťou instantnej kultúry. Instantná polievka, instantná káva, instantný rezeň (môj plán, zatiaľ len v pokusnom štádiu) a instantné pravdy. Všetko hneď, okamžite. Už nielen hľadať hlboké pravdy, ale hľadať hlboké pravdy podávané vhodnou rýchlosťou. Pri jedení čítať, pri cestovaní písať, pri spaní snívať a pri snívaní spať. Koľkokrát ma napadlo, že rečník mohol hovoriť kratšie? Koľkokrát som prišiel stretnutie na poslednú chvíľu, len aby som nestrácal čas? 3x. No možno 4. Tak 5, ale určite nie 6. 🙂 Čas je vzácny a mám ho vykupovať ako keby to bolo kilo cukru za 20 centov, ale „hneď“ nie je dobrým životným heslom. Je rozdiel medzi vykupovať čas a podľahnúť pocitu vlastnej dôležitosti. Nemám byť otrokom času, ale služobníkom Pána času. Svet sa bezo mňa nezrúti. Čiže spomaľujem. Okamžite 🙂

Ps: Ak mi niekto z vás ukradne nápad na instantný rezeň, nájdem si ho.

Vyhlásenie: Autor nechcel týmto blogom vzbudiť dojem, že pracuje tvrdo. Len neefektívne. 🙂