Srbsko – spontánnosť, malé prekážky, netrpezlivosť

 

 Minulý víkend sme boli z EVS v Srbsku. Pozvala nás tam Anna Valentová, ktorá organizovala víkendový kemp v Novom Sade. Nestretávam často ľudí, ktorí sú tak zapálení pre iných ako je Anna.

Slúžili sme prednáškami. Mali kopec zábavy. A bolo dobre.

Bolo pre mňa povzbudením počúvať kolegov Doda, Janka a Vlada, ktorí so mnou slúžili. Veľa som sa od nich naučil. Myslím si, že učiť sa od iných musíme stále. A nechcel by som prísť do bodu, že si budem myslieť, že mi ostatní nemajú čo dať. Možno si niektorí kazatelia myslia, že už sa nemajú čo od druhých učiť. Ale taký kazateľ by mal prestať kázať.

Povzbudením boli pre mňa aj ľudia, ktorí tam boli. Živo počúvali, diskutovali. Najviac ma prekvapovalo, ako bez problémov rozprávali o svojich životoch, skúsenostiach aj bolestiach. Bez hanby a strachu. Väčšinou mám skúsenosť, že musíme človeka vopred osloviť, aby niečo povedal. Tam to nebolo treba. Bolo to spontánne a o to lepšie. Tak vznikajú skutočné rozhovory. Keď jeden druhému dáme nazrieť do svojho života. Vtedy sme viac spolu, vtedy odchádzame zmenení.

V sobotu poobede sme mali chvíľu voľna. Boli sme sa pozrieť v centre Nového Sadu. Pekné mesto. Dobrá zmrzlina. Široký Dunaj.

plotNa fotke som zachytený ako preskakujem živý plot. Zdal sa mi vysoký. Ale keď som sa videl na fotke, videl som, že ho skoro ani nie je vidieť. (väčší som sa preskakovať bál. A nechcel som byť zvečnený s rozbitým nosom.) Môj výkon bol o ničom. Žiadna frajerina. A tak rozmýšľam, či to takto nie je aj v našom živote. Myslíme si, že zdolávame veľké prekážky, odolávame veľkým pokušeniam, ale v skutočnosti to nie je nič. Vnímame sa ako hrdinovia, ale keby sme sa videli z inej perspektívy, videli by sme akí sme smiešni. Máme naviac ale nevieme o tom.

Cestou domov sme stáli na hranici dve a pol hodiny. Trpezlivosť nie je moja silná stránka. Pre udržanie mojej vnútornej rovnováhy som opustil auto a sedel som v prachu a popole pri ceste na hranici. Auto, krokom vášnivého čitateľa, ktorý je na návšteve svojej obľúbenej knižnice a nemôže odtrhnúť zrak od toľkých nádherných kníh, posúval k hranici a ku mne v prachu a špine Vlado. Vďaka Vlado.

Teraz sedím doma a som Bohu vďačný, že sme tam boli. Na tých skvelých ľudí nikdy nezabudnem.

Slavomír Slávik

Má za sebou TU Zvolen, EBF UK, Média a komunikácia Nórsko. Manžel, otec, kazateľ, manažér, komunikátor. Nerád sa háda, rád počúva iných. Túži po tom, aby Boží príbeh inšpiroval stále nových ľudí.
    Zverejnené: 11. októbra 2011

    Súvisiace články

    Slavomír Slávik

    riaditeľ, komunikátor, bloger
    Má za sebou TU Zvolen, EBF UK, Média a komunikácia Nórsko. Manžel, otec, kazateľ, manažér, komunikátor. Nerád sa háda, rád počúva iných. Túži po tom, aby Boží príbeh inšpiroval stále nových ľudí.

    Posledné blogy

    Chcemviac články

    Loading RSS Feed