„Či nás Ty znova neoživíš, aby Tvoj ľud mal v Tebe radosť?“ (Ž 85:7)
Posledné veľké duchovné prebudenie v Amerike sa uskutočnilo v neskorých 60. a skorých 70. rokoch. Národ bol rozdelený a diali sa temné veci. Avšak práve vtedy, keď sa dejú skutočne temné veci, Božie svetlo môže svietiť jasne.
Všimni si, ako sa titulky v časopise Time menili z „Je Boh mŕtvy?“ v roku 1968 na „Ježišova revolúcia“ v roku 1971. Aký rozdiel môže urobiť niekoľko rokov, obzvlášť, keď počas nich Boh mocne koná. Každý človek rovnako ako cirkev potrebuje duchovné prebudenie.
Prebudenie sa deje vtedy, keď Boh nezávisle vylieva svojho Ducha, ktorý ovplyvňuje kultúru. To sa stalo počas Ježišovej revolúcie a stalo sa to aj počas nespočetných duchovných prebudení v histórii cirkvi. Duchovné prebudenie predchádzalo aj ustanoveniu amerického národa.
Na druhej strane, duchovné prebudenie je niečo, čo cirkev musí zažiť. Prebudenie nastáva vtedy, keď je cirkev znova oživená, keď sa stáva takou, akou vždy mala byť. Je to návrat k vášni. Zdá sa mi, že mnohokrát koncept prebudenia priveľmi mystifikujeme. Nepotrebujeme to robiť. Iné slovo, ktoré by sme mohli použiť pre prebudenie, je obnovenie. Práve to cirkev potrebuje.
R. A.Torrey na konferencii v roku 1917 vo svojej reči poskytol nasledovný pohľad na prebudenie:
„Nechajte niekoľko Božích ľudí, nepotrebuje ich byť veľa, aby sa dostali do úplne správneho vzťahu s Bohom – zvyšok sa nebude počítať, pokiaľ nezačneš tam; potom nech sa sklonia pred Bohom v spoločnej modlitbe za prebudenie, pokiaľ Boh neotvorí nebo a nezostúpi. Následne ich nechaj, aby boli Bohu k dispozícii, aby si ich použil tam, kde vidí, že sú potrební. To prinesie prebudenie akejkoľvek cirkvi či komunite.“
Prebudenie nedokážeme zorganizovať, ale môžeme za neho agonizovať v modlitbe. Môžeme volať na Boha, aby ho zoslal.
Facebook
Instagram
Spotify podcast
iTunes podcast