„Nedúfajte v útlak, neskladajte márnu nádej v lúpeži; ak rastie majetok, neprikladajte srdce.“ Ž 62:10

Dávid končí žalm hrozbou a bezbožných straší Božou mocou, súdom a trestom. Chce povedať: Teší vás a robí vám dobre, že ste na dvore a že máte v Saulovi láskavého pána. Ste tu v bezpečí a myslíte si, že vaše postavenie je pevné. Netrápite sa, že sa deje neprávosť, v skutočnosti sa na nej dobre bavíte. Vysmievate a zraňujete mňa aj mne podobných. Musíme vás znášať, nemôžeme vás pokarhať. Váš pán vás chráni, preto sa na neho spoliehate. Ale radím vám, nerobte to. Nebuďte si príliš istí ani takí sebavedomí. Neklamte sa – nestavajte na kniežati ani na inom človeku, ktorý je koniec koncov ničím. Ak to budete robiť, stanete sa ničím – budete sa zaoberať ničotou a dosiahnete nič; všetci vás sklamú. Varujem vás: Aj keby ste zbohatli spravodlivo a od Boha, nespravte mamonu svojím bohom, ani sa na ňu nespoliehajte. Lebo majetok ste nedostali preto, aby ste si na ňom zakladali a boli naň pyšní, to je tiež ničota a márnosť; ale naopak preto, aby ste ho užívali, tešili sa z neho, dávali iným, atď.

No ľudia sa ho držia; sú hrdí a spoliehajú sa aj na kniežatá, aj na majetky, teda na úplnú ničotu a konajú podľa ničoty. Bohatstvo síce zlepší náladu, ale nie je dobré a nadšenie z neho dlho netrvá. „Prikladať srdce“ znamená visieť na ňom. Neprikladať srdce znamená zaobchádzať s ním, akoby ho nebolo. Lebo grécky text znie: dať ho nad srdce alebo dať ho do srdca, primknúť sa k nemu a vziať si ho do srdca.

Majetok má byť v našich rukách, nie v našich srdciach, ako hovorí Pavol: „a tí, čo užívajú svet, akoby neužívali“ (1Kor 7:31).

Walchské vyd.