V posledných rokoch chodím často slúžiť slovom do rôznych cirkevných zborov, na mládeže, zborové dni, výlety a pod. Často tiež prekladám rôznych rečníkov. Vždy sú to nové situácie a vždy sa niečo nové naučím.
V niektorých cirkevných zboroch som sa naučil, ako vyzerajú indiáni, o ktorých píše Karl May vo svojich knihách. (Winetov, Poklad na striebornom jazere atď.)
Indiáni v jeho knihách, hlavne náčelníci, pri rozhovore neprejavovali žiadne emócie. Dokonca ani keď im oznámili tvrdú porážku v boji, alebo stratu syna. V tom bola ich sila.
Niekedy, keď hovorím, alebo prekladám v kostole, na tvárach ľudí nevidím nič. Ani úsmev ani smútok. Ani či je to dobré, ani či je to zlé. Žiadne emócie.
Nebudem menovať, kde sa mi to stalo 🙂
Dokonca som zažil už aj to, že ľudia sa na mňa v kostole ani nepozreli, dokonca ani prvý pohľad mi nevenovali. Keď som vyšiel na kazateľňu, mali len dolu sklopené tváre. Povedal som si, že to čo musím dosiahnuť je, aby sa na mňa aspoň pozerali keď k ním hovorím.
Niektorí odišli domov a asi ani nevedeli ako vyzerám. 🙂
Ale minulý týždeň som bol tri večeri v Marhani a tam ľuďia bez emócií neboli. A bolo mi medzi nimi dobre. Na budúce možno prihodím aj jednu so svojich tém a poviem čo si myslím o tom, prečo niekde ľudia bez emócií sú a niekde nie.
