Práve som sa vrátil z lyžovačky. Bol som na Kubínskej holi, kam ma pozvali púchovčania, aby som im slúžil témami. Oni lyžovali ako draci a ja som svoje lyžovanie striedal s vysedávaním v kaviarni s dobrým výhľadom na svah. Čítal som si knihu a pripravoval témy. S lyžiarkami na nohách som to ešte nikdy nerobil.

Ako som sa pozeral na lyžiarov, ako je každý super oblečený a ako čakajú na lanovku aby sa vyviezli a ukázali ostatným ako sa to robí, všimol som si malého chlapca, ktorí asi 10 metrov od ostatných ležal v snehu. Ležal na chrbte a rozťahoval ruky a nohy. Robil anjela. Pravdepodobne to bol najšťastnejší človek v tej chvíli na svahu. A zadarmo. Aj ja som mal z neho super zážitok. Vyžaroval nádhernú emóciu.

Rozmýšľal som, či sme ten rozmer dieťaťa nestratili. Robíme vážne veci, vážne lyžujeme, kupujeme drahé lístky, aby sme sa zabavili a tu vedľa nás je niekto, kto sa baví omnoho viac. Možno keby sme sa k nemu pridali, bola by to najkrajšia chvíľa, ktorú sme v ten deň zažili. Ale samozrejme, kto by to spravil? Škoda.

V tej chvíli som si všimol ešte iného človeka. Pripitého chlapa, ktorý kráčal dolu svahom a vyzeral smiešne. Toho si všimli mnohí.

Šťastný chlapec vs. „šťastný“ chlap – pre mňa silný príklad toho, kam sme sa mnohí dostali a silné vyučovanie o tom, čo je pravé šťastie.

Chcem robiť anjela. Chcem sa tešiť zo života. Chcem byť čistý ako ten chlapec.

A verím, že som to nebol len ja, kto si ho všimol.