Predstavte si, že sa s niekým spolu priateľsky rozprávate.
Je pozorný, vnímavý a dáva pozor či mu dobre rozumiete. Všetko sa odohráva v tak dobrej atmosfére, že vás to prekvapuje.
Potom sa na chvíľu odmlčí a udrie vás do tváre.
Čo si z toho rozhovoru zapamätáte? Odnesiete si z toho vzťahu niečo pekné? Pravdepodobne len to, že vás niekto udrel do tváre. Všetko pekné a pozitívne je preč.
Určite ste už takéto hlúpe situácie zažili. Zostali ste nemilo prekvapení a zaskočení reakciou človeka okolo vás.
Ale žiaľ, pravdou je tiež to, že takéto situácie dokážeme vyprodukovať aj sami.
Predstavte si, že máte so svojími deťmi, alebo manželkou, alebo priateľmi pekný deň, ale neskôr v návale zlosti poviete niečo, čo poníži, alebo urazí. Všetko pekné čo ste spolu v ten deň zažili je preč. Jedno necitlivé slovo, alebo gesto zničí všetko pekné.
Alebo keď niekto konečne prijme naše pozvanie do kostola, alebo na mládež, jedna hlúpa poznámka, neprimerané slová v kázni, alebo téme, pohŕdavý pohľad, alebo nepriateľstvo zo strany druhého človeka všetko úsilie zničí. Je to ako úder do tváre.
Keď niekedy niečo tak nedobré spravíme, musíme sa pokoriť a ospravedlniť. Niet inej cesty.
Ale aké skvelé by to bolo, keby sa ten rozhovor neskončil úderom, ale pohladením po tvári, alebo objatím. Proste, že spravíme niečo tak pekné, a nečakané, že si to ten človek navždy zapamätá. Že ako kresťania budeme robiť tak nečakane pekné veci smerom k spoločnosti, smerom k ľuďom okolo nás a aj k sebe navzájom, že si to ľudia navždy zapamätajú.
Skúsme takto žiť. Rozdávajme objatia a pohladenia.
Podľa toho nás spoznajú.
Že rozdávame objatia, nie údery.