Mám malého osem mesačného syna, ktorý sa stále motá popri posteli. Momentálne je v štádiu, že sa učí padať. Doteraz sme boli v strehu a jeho pády tlmili, ale zdá sa, že už vie spadnúť tak, že si neublíži, a už neplače.
Keď som ho pozoroval, uvedomil som si, že všetci sa musíme naučiť padať.
Pretože keď slúžiš, keď horlíš pre Božie kráľovstvo, vždy sa nájde niekto, kto ťa ohovorí, kto ti nepraje, kto ťa vysmeje, kto ťa podrazí. Niekedy aj tí, ktorí sú ti blízko. A vtedy je dôležité vedieť spadnúť. Spracovať to, rátať s tým. Proste spadnúť tak, že ti to neublíži. Že nozostaneš v plači. Že sa naučíš odpustiť, niesť hoci aj výsmech, alebo podraz pre Krista.
A dôležité je, že zasa vstaneš a budeš chodíť a učíť sa obstáť. A to až do takej miery, že si na neprajnosť zvykneš a budeš behať s radosťou ako malé dieťa aj napriek okolnostiam.
Takýchto služobníkov potrebuje Božie kráľovstvo. Ktorí slúžia s pokojom a radosťou, a nenechajú sa odradiť aj keď stretávajú nepriateľstvo a namiesto podpory odmietnutie.
Pavol v liste rímskym píše: „Pre Teba sme usmrcovaní celý deň, pokladajú nás za ovce na zabitie. Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze Toho, ktorý si nás zamiloval.“ R 8,36
Na inom mieste zasa hovorí: „tak súdim, že utrpenia terajšej doby nie sú rovné sláve, ktorá sa má zjaviť na nás.“ R 8,18
