Pred nami je 7 intenzívnych dní. Nasadáme do dodávky. Berlín, Kinderdijk, Rockanje, Schaldwijk, Amsterdam, Marken, Volendam, Edam, Ijsselstein, Utrecht, Brugges, Liege, Paris. Nevieme, či sa sem ešte niekedy vrátime. Pôsobíme ako deti, ktoré prišli do Disneylandu. Do každej uličky chceme vojsť. Každej tehly sa dotknúť. A na každej lavičke si posedieť aspoň chvíľku. Byť súčasťou mesta. Spočinúť si v celej tej kráse a inakosti, ktorá nám dovoľuje oddychovať. Zovšadiaľ počuť jazyk, ktorému nerozumiem. A tak je to dobre. Počúvam len zvuk a spevavosť. Netrápim sa nad obsahom a významom.

Sedíme v kaviarni pri rieke. Obdivuhodné, že už stovky rokov tečie na stále rovnakom mieste. Celá výstavba mesta sa prispôsobovala jej toku. Celá krajina rástla popri nej. Ona plynie stále rovnako. Dookola. Znamenalo by katastrófu, keby rieka v meste zmenila tok. Istým spôsobom sa rieka musela rozhodnúť viesť rutinný, stále rovnaký, boľavý – život. Fascinuje ma rieka pri našom dome, ktorá steká z lesa. Som rád, že zostala verná svojmu poslaniu. Bez nej, by stromy okolo nemohli rásť tak odvážne vysoko. 

Predstavujem si Večné mesto. Na druhej strane. Bude to mesto, kde rieka bude stále rovnaká a bude večne plynúť. Prinášať tam svetlo pre všetok život. A vidím zakaždým novoobjavenú uličku ohurujúc svojím zátiším. Hradné múry  postavené z Jaspisu a mesto čisté zlato ako čisté sklo. Mesto nepotrebuje ani slnko, ani mesiac, aby mu svietili, lebo sláva Božia ho osvecuje a Baránok mu je sviecou. Či čo to presne Ján videl v zjavení na ostrove Patmos?