Ježiš, čo ťa netrápi, že ti priateľ zomiera?
Zo záznamov vieme, že Lazar, Mária a Marta neboli pre Ježiša len nejakými ľuďmi v dave.
Boli mu blízki.
Keď Lazar ochorel, možno si vraveli: Máme mocného priateľa, ktorý uzdravuje, ktorý lieči… och a teraz tu nie je…
A tak za Ježišom posielajú posla, lebo Lazar, blízky priateľ je chorý…
Ale Ježiš sa neponáhľa. Zostáva ešte dva dni na mieste.
Potom Lazar zomiera.
A keď Ježiš prichádza do Betánie, Lazar je už 4 dni mŕtvy.
Keď si to v Biblii čítam, tak sa v sebe búrim. Prečo tam Ježiš nejdeš hneď?
Ale keď čítam ďalej, dostávam odpoveď.
Ježiš hovorí učeníkom: Kvôli vám som rád, že som tam nebol.
Akoby povedal: Je dobre že sme tam neboli. Onedlho uvidíte akú mám moc. A pri kom inom to mám ukázať ak nie pri svojich najbližších?
Mnohé veci posudzujeme len podľa seba. Myslíme si, že vieme, čo a kedy by Boh mal spraviť. Vo svojich modlitbách Mu to často chceme nadiktovať.
K Bohu pristupujeme drzo, akoby to bol nejaký sused, ktorý býva nad nami na poschodí.
Ale kto sme my? Že vôbec môžme klásť Bohu otázky? Sťažovať si?
Zoberte si Jóba. V Biblii je o ňom celá kniha. Trpí a nevie prečo. Je spravodlivý, snaží sa… ctí si Boha a predsa príde o všetko bohatstvo aj deti. Ochorie a trpí… až nad mieru.
Prichádzajú k nemu priatelia a chcú s ním zdieľať jeho bolesť. Ale nakoniec len Jóbovi hovoria, že keď takto trpí, tak nejakým spôsobom sa musel voči Bohu previniť.
Ale Jób trvá na tom, že nie. Že to, čo sa mu deje nie je trestom za jeho skutky.
Nevie odpoveď a tak kričí na Boha. Pýta sa. Je nespokojný. Sťažuje sa. Čo to má znamenať?
Chce odpoveď. Preklína deň kedy sa narodil.
Potom sa ozýva Boh:
Kde si bol ked som položil zaklady zeme?
Či si niekedy dával ránu rozkaz?
Dokážeš zviazať hviezdy?
Či podľa tvojho rozumu vzlietne sokol?
Máš azda rameno ako Boh a hrmíš hlasom ako ON?
Jób si zrazu uvedomuje: Kto som ja, aby som určoval Bohu a Boha bral na zodpovednosť. Zrazu sa mu otvárajú oči. Či ja viem, čo je správne a čo ako má byť?
Na svoje sťažnosti a krik zrazu Jób hovorí: Hovoril som o tom čomu som nerozumel. Pouč ma. Len z chýru som počul o tebe ale teraz Ťa moje oko videlo. Odvolávam a kajám sa v popole….
Musíme si uvedomiť, že Boh vie čo robí. Boh vie, kedy je správny čas. Boh vie, načo to, čím prechádzame slúži…. Tak ako to vtedy v Lazarovom prípade vedel Ježiš.
A kto sme my, aby sme na Neho kričali?
Viera, to je ako keď si v dave a za ruku držíš otca, ktorému dôveruješ. Ty nevidíš ponad hlavy ľudí, ale on áno. A on ťa prevedie bezpečne cez všetko…
Niekto povie že to je naivná, slepá viera.
Nie, nie je to naivná, slepá viera.
Naivná viera je, keď sa za ruku chytíš niekoho cudzieho.
Alebo sa chytíš svojich myšlienok, svojich predstáv o svete, nejakej filozofie.
Ale chytiť sa dobrého Otca, ktorý všetko vie a vidí. To nie je naivné.
To je to najlepšie, čo môžeš stratený v dave spraviť.
(tento blog je treťou časťou kázne, ktorú som mal v Žiline. Vypočuť si ju môžete tu: Odvaľ kameň)
