S kritikou sa stretávam často. 

Nie nutne v tom význame, že som kritizovaný ja, ale v tom význame, že z úst mnohých ľudí počuť kritiku na kohokoľvek a čokoľvek príliš často. Niekedy mám pocit že každý a všetko je nanič.

Keď som študoval v Nórsku, tam sme si ako súčasť vyučovacieho procesu museli navzájom kritizovať naše reportáže, ktoré sa v ten deň vysielali v rádiu. Tam som sa naučil poriadne kritizovať.

Ale nie tak, že neobjektívne a zaťažene skritizujem všetko, čo sa len dá. Dávali sme si navzájom spätnú väzbu a hovorili nielen o tom, čo bolo zlé, ale aj o tom čo bolo dobré.

Keď ma kritizujú, potrebujem totiž počuť nielen to, čo bolo zlé. Potrebujem počuť aj to, čo je dobré. Nie preto, aby som si povedal, že veď až také zlé to predsa nebolo, ale preto, aby som sa niečoho dobrého mohol chytiť. Chcem rozvíjať veci, ktoré som spravil a povedal dobre, a chcem sa poučiť z vecí, ktoré som dobre nespravil.

Ak niekoho skritizujeme tak, že mu povieme len to, čo je zlé, tak ho zanecháme v depresii a zúfalstve, v diere, z ktorej sa nevie vyhrabať. Ale keď mu povieme aj to, čo je dobré, tak sa má čoho chytiť, vyšleme ho na cestu, po ktorej sa dá kráčať za lepším výsledkom.

Tak ma kritizujte. Ale prosím poriadne.

P.S. Ak ťa nabudúce niekto skritizuje a zanechá ťa v diere zúfalstva a nenaznačí ti smer, tak ho neber vážne. Vyhľadaj niekoho, kto ťa skritizuje poriadne.