Pred týždňom som bol na vystúpení Kladzanského ľudového divadla (KĽUD). Neprofesionálni herci hrali hru o tom, ako to vyzerá na dedinskom futbalovom zápase. Ako reagujú fanúšikovia, ako je podplatený rozhodca, ako všetci pijú pred zápasom, počas zápasu a po zápase pri skandovaní hesla zober loptu, nie drogy a pod. Vystupovali aj miestne roztlieskavačky, ktoré namiesto povzbudzovania protestovali proti futbalu. Bolo to dramatické, pretože išlo o posledný zápas, v ktorom sa rozhodovalo, či sa mužstvo udrží v súťaži, alebo starosta dá ihrisko rozorať.
Ľudia sa bavili. Bolo to smiešne, trefné, komické.
Uvedomil som si, že to bol vlastne autentický prepis toho, ako život na dedine okolo futbalu vyzerá. Že vlastne ani nebolo treba veľa vymyslených scén, pretože jednoducho tak to je. A keď to vidíme z odstupu tak to vyzerá komicky. Myslím, že mnohí sa vlastne smiali na sebe. A vlastne bol to trochu aj smutný pohľad.
Rozmýšľal som nad tým, že keby som seba videl tak z odstupu, či by som tiež komicky nevyzeral. Ako sa často ponáhľam, čo riešim, ako som nervózny, ako konám a pod.
Ako ma asi vidí môj Otec v nebesiach? Isto sa na mňa pozerá očami plnými lásky. Ale má v nich úsmev, či smútok?
