Po novom roku, hneď 2.1. sme sa všetci stretli v práci. Ráno sme sa rozprávali trochu o tom, čo kto robil cez sviatky. Dodo povedal, že prečítal sedem kníh. Dali sme mu kontrolnú otázku, či vie vymenovať názvy, a vedel.

Hovoril som si: aj ja by som chcel čítať s takým nadšením ako on.

Potom som si uvedomil, že vlastne od každého kolegu, ktorého v práci mám, sa mám čo učiť. Každý ma niečím oslovuje.

Napr.

Chcel by som čítať toľko ako Dodo.

Vedieť tak rýchlo zvládnuť nával práce ako Julka.

Dokázať počúvať ľudí ako Janko.

Túžiť slúžiť ako Martin.

Byť rozvážny ako Anička.

Vnímať veci ako Dušan.

Vzdať sa osobného prospechu kvôli službe ako Jaro.

Byť dôsledný ako Lydka.

U nás v práci sme naozaj rôzni. Myslím, že nikto sa na nikoho povahou, darmi, nepodobá. Vnímam to ako obrovský poklad. Kedysi som bol skôr taký, že som vyhľadával ľudí, ktorí rozmýšľajú rovnako ako ja, majú také isté záľuby … proste sú mi podobní.

Zrazu som zistil, o koľko je to lepšie keď sme rôzni. Keď sa môžeme dopĺňať a učiť sa od seba navzájom. Myslím si, že spoločenstvo ľudí, ktorí sú rôzni je viac podobné telu Kristovmu ako spoločenstvo rovnakých.

Myslím tiež, že to učí pokore. A tá je aj medzi nami kresťanmi často nedostatkovým tovarom.