V jeden večer keď som v Prešove prichádzal z nákupu potravín a kráčal som po schodoch do našej kancelárie, našiel som na nich jedného mladíka, ktorý podľa toho čo vravel (pred šiestou večer) hľadal niekoho v budove, kto by mu vedel pomôcť v jeho situácii, ktorú mi vzletne vysvetľoval. Spomínal, že bol i na katolíckej fare, ale tam akosi nepochodil. Sprvu som mal  vnútorne ten náš bežný postoj, iste je to nejaký asociál, akých je kopa a bude žobroniť o peniaze, aby ich mohol minúť na svoje…ale po chvíli som predsa len urobil niečo, čo nezvyknem až tak často, lebo som v tomto asi až moc racionálny a zavolal som ho na chvíľu do kancelárie, kde sme sa začali rozprávať. Budil dojem zakríknutosti a nesmelosti, aj keď som mu povedal, že je odvážny, keď dokázal prísť a žiadať pomoc, ja by som to asi nevedel…

i keď človek nikdy nevie k čomu ho ťažká situácia môže dotlačiť…

Rozprával mi o svojom živote, nie veľmi ľahkom, o chorej mame, otcovi alkoholikovi, o tom že pracoval už na niekoľkých miestach v zahraničí a teraz je už od leta bez práce. Ukazoval mi fotku v občianskom, kde vyzeral lepšie i istejšie, ako to bolo teraz v skutočnosti, lebo bol teraz vychudnutý a ako som spomenul, pôsobil zakríknuto. Po krátkom čase som vytiahol jedlo a začali sme jesť. Bol lačný ale aj vďačný. Snažil som sa dozvedieť ako to s ním je duchovne, či má nejakú známosť o veciach viery, bola minimálna a preto som skúšal hovoriť i evanjelium, ponúkol som mu NZ a knihu Ježiš náš osud s ktorou mám v misii dobrú skúsenosť, zobral si to ochotne. Vysvetľoval som mu ako je to dobre čítať a dohodli sme sa, že keď bude chcieť môže prísť aj nabudúce. Bol teda častejšie, v jeden večer sme si pozreli film Vzoprieť sa obrom, ktorý si pochvaľoval.

Má zrejme psychický problém z dlhodobej nezamestnanosti, má snahu to riešiť, ale ide to akosi pomaly…