Bolo to 5 intenzívnych dní v Londýne. Načerpal som hromadu inšpirácie a podnetov. Vidím moju dušu ako pohár čo preteká. Ďakujem môjmu Bohu a EVS za príležitosť. Začiatkom marca, partia priateľov zo Slovenska, Česka, Norska, Švedska vycestovala za účelom učiť sa, načúvať a pozorovať ako funguje život cirkvi v Anglicku. Myslím, že prvé stretnutie a spoločné modlitby vo štvrtok večer v Londýne jasne vyjadrovali asi postoj každého: Pane otvor prosím moje oči. Hovor. Uchváť moje srdce Ty sám. Uč ma, nech môžem znásobiť doma čo sa tu naučím.
Piatok bol o cestovaní metrom, ktoré je trošku komplikovanejšie než PO MHD 🙂 Ale má to pekný systém a priehľadnú aplikáciu, ktorá zavedie kam treba. Navštívili sme zopár výnimočných zborov. Prvé stretnutie s Jonathanom Rustom z Hope Church Islington (http://www.hopechurchislington.org) a potom stretnutie s Timom Reithom z Fulham United Reform Church (http://fulhamurc.org.uk/) Zaujal ma
život a nadšenie v ich očiach, keď rozprávali o vývoji zboru. Aj keď to neboli ideálne podmienky „mnohokrát to znamenalo skúšať či to je to čo ľudí privedie ku Kristu. Ak stretávanie v kaviarni nefungovalo, išli sme inam. Ak ľudia nemohli chodiť na bohoslužby v Nedeľu kvôli práci, dali sme ich na iný deň.“
To je v našej slovenskej cirkevnej kultúre nepredstaviteľná sloboda. V zboroch som si všimol, že dôraz je kladený skôr na Slovo a učenie postavené na Biblii, uctievanie Boha, získavanie nových ľudí pre Krista než na liturgiu. Formy získávania ľudí sa mi obzvlášť páčili. Vypichnem jeden výrok. „Chceme aby ľudia keď sa príchádzajú pozrieť do zboru, mali zadarmo grilovačku, občerstvenie, kávu. (Čo je v Londýne, kde sa za všetko draho platí dosť výnimočné) Chceme dávať zadarmo. Keď dáte ľudom zadarmo občerstvenie ktoré si nezaslúžia, ľahšie im vysvetlite milosť…“
Pokračovanie o týždeň 🙂
