Najčastejšie chodím do práce vlakom.
Minule som si chcel sadnúť, ale všetko bolo obsadené. Voľno bolo iba pri jednom mužovi, ktorý sám obsadzoval 4 miesta. Nejako som sa tam vtesnal. Ani sa nepohol, ani sa trochu neposunul, ani neodtiahol nohu. Rozmýšľal som nad tým, prečo je taky arogantný, veď vidí že nemám kde sedieť.
Potom som rozmýšľal nad tým, ako sedím vo vlaku ja. Ani ja nie som až tak veľmi nadšený keď si ku mne niekto sadne. Vždy niekto smrdí, alebo vytiahne klobásu, alebo počúva hudbu tak, že to počujem aj ja, alebo sa olizuje s frajerkou. A tak sa často robíme, že spíme, alebo si k sebe dáme tašku. Hlavne sa nesmieme pozerať na okoloidúceho, aby nedošlo k očnému kontaktu. Vtedy hrozí nebezpečestvo, že sa nás dotyčný odváži opýtať, či máme voľné.
Ale ako by sedel vo vlaku Ježiš?
Myslím, že by sa vôbec nebránil stretnutiu s ľuďmi. Naopak. Posunul by sa a povedal by: tu je miesto, poďte, sadnite si, a s ľuďmi by sa rozprával. Nemal by problém s tým, že niekto smrdí, neohŕňal by nad ostatnými nosom. Myslel by viac na potreby a problémy druhých, než na svoje.
Ale nám Jeho nasledovníkom sa posunúť nechce.
Keď som túto príhodu povedal kolegom v práci, Dodo poznamenal, že keď farár na Vianoce povie, aby sa ľuďia v laviciach posunuli, aby si aj ostatní sadli, len málokto sa ochotne posunie. Len tak, akože pomykáme zadkom, ale miesto druhým nespravíme.
Ale pritom hovoríme, že chceme, aby naše cirkevné zbory rástli, že chceme druhým hovoriť evanjelium, ale ani v tých laviciach sa nám nechce posunúť. A to uz nehovorím o tom, žeby sme sa posunuli v našom rozmýšľaní, prístupe k druhým, v tom ako stvárňujeme naše spoločné stretnutia.
Tak teda rozprávajme ďalej o tom, že chceme aby naše spoločenstvá rástli, počúvajme prednášky o tom, ako zvestovať evanjelium iným, ale neposuňme sa ani trochu, aby nám bolo aj naďalej dobre, ako doteraz.
