Minule som písal o indiánoch.

Myslím si, že ľudia sedia často v kostoloch ako indiáni preto, že sme ich to naučili. Tým „my“, myslím farárov, kazateľov, rečníkov, misijných pracovníkov atď.

Kedy ľudia počujú v kostole naozaj niečo, čo sa ich dotkne, na čo uznanlivo prikyvnú hlavou, nepríjemne ich to usvedčí, alebo prekvapí? Mnohí si už tak zvykli na to, že sa ich zasa nič nedotkne, že už ani nič neočakávajú. Len tak sedia a počúvajú. Možno. 

Nemyslím si, že obstoja argumenty typu, že doba je taká, ľudia sú takí a pod… K takým a do takej doby nás poslal Boh. Ako keby lekár neliečil, lebo ľudia sú príliš chorí.

Nepíšem to preto, že by som ja vedel vždy fantasticky podať evanjelium. Ale preto, že po tom túžim a mali by sme všetci. Lebo to ľudia okolo nás potrebujú.

Mnohí povedia: aj ja po tom túžim. Ale keď sa pozrieme na to, koľko času venujú príprave svojich slov vidíme, že v skutočnosti asi po tom netúžia.

Chesterton, alebo niekto iný povedal niečo také, že Hovoriť vzrušujúce evanjelium nudným spôsobom je hriech.

No, takže to preto sedíme v kostoloch ako indiáni.

Mimochodom. Viem, že to nebola hlboká prevratná štúdia, ale myslím si, že je to tak.

Na záver jedna moja prednáška, ktorú som mal na zborových dňoch v Marhani. (nájdete ju samozrejme aj na www.chcemviac.com – ale tam až v nedeľu 🙂 )

{audio}slavo/Podte_ku_mne_vsetci1_Slavo.mp3{/audio}