Je nedeľa 19.05. Som doma sám.
Katka je v nemocnici. Pred dvoma dňami sa nám narodil syn Alex.
Modlili sme sa za neho 6 rokov. Hlavne starší deväťročný syn Šimon, ktorý túžil po súrodencovi a ktorý teraz s mládežníkmi hrá v kostole spoločenské hry.
No vysvetlite dieťaťu, že už ďalšie deti nemôžete mať.
Správy som pozerať nešiel. Pozerávam ich už málo. Stále nehody, vražda, týranie…
Čítam knihu od Ortberga, ktorú možno vydáme. Teda ak bude do konca taká dobrá ako doteraz.
Je v nej príbeh o osemročnom chlapcovi, ktorého šesťročná sestra zomierala na leukémiu. Povedali mu, že bez transfúzie jeho sestra zomrie. Rodičia sa ho spýtali, či môžu otestovať jeho krv, možno by mohla pomôcť jeho sestre. Testy odhalili zhodu. Tak sa ho spýtali, či by sestre krv daroval, je to jediná šanca ako môže sestra prežiť. Povedal im, že o tom v noci porozmýšľa.
Na ďalší deň povedal rodičom, že je ochotný darovať krv sestre. Vzali ho do nemocnice, dali ho na lôžko vedľa sestry, a pripojili na prístroje. Chlapec ticho ležal, kým jeho krv, ktorá bola záchranou pre jeho sestru stekala do jej tela. Keď prišiel doktor, otvoril svoje oči a ticho sa spýtal: Kedy začnem umierať?
Ten príbeh ma dojal. Uvedomujem si, že aspoň trochu takej nezištnej, čistej a obetujúcej sa lásky treba do našich vzťahov.
Láska, ktorá nečaká odmenu, ktorá je nezištná.
Len taká je skutočná.
(Kým nebudete ako deti, nikdy nevojdete do Kráľovstva Nebeského.)
